Walpurgina noc
Noc z 30. apríla na 1. mája. Májové oslavy majú korene ešte v pohanských časoch. Noc z 30. apríla na 1. mája bola kedysi považovaná za noc bosoriek, čarodejníc a duchov. V niektorých regiónoch sa verilo, že v tomto čase sa aktivizujú negatívne sily. Pôvodne, teda pred prijatím kresťanského kalendára, sa tento sviatok slávil v noci prvého splnu po jarnej rovnodennosti. Neskôr sa však ustálil dnešný termín, ktorý súvisí aj s čiastočným pokresťančením tohto sviatku. Jeho základom bola jarná oslava plodnosti, nástupu letného obdobia, ktorého patrónmi u Germánov boli Freyr a Freya. Sprevádzali ho ohne, tanec a erotické obrady plodnosti. Zároveň to však bola chvíľa, keď sa otvárali dvere svetu „za týmto svetom“. Človek mohol vtedy od duchovných síl získať pomoc, ale tieto mocnosti mu mohli aj ublížiť. Ľudia preto museli chrániť svoje sídla pred neželanými útokmi. V niektorých regiónoch potierali dobytok cesnakom, aby ho chránili pred nečistými silami, zvonili spiežovcami a práskali bičmi. Mali aj iné recepty na ochranu svojich príbytkov, ako napríklad rozmiestňovanie vetvičiek a papradia okolo domu na ochranu pred zlými silami, alebo k dverám ukladali chumáče trávy.
Zlety čarodejníc
Germáni v túto noc navštevovali vedmy – Hagszissen – ktoré sedeli v posvätných hájoch (Hag) a predpovedali budúcnosť. No vedmy sa stretávali aj v tajnosti. O tom, čo na týchto stretnutiach robili, nikto nevedel nič určité a útržky „zaručene overených“ správ podnecovali fantáziu ľudí. Tieto predstavy obratne využili kňazi na to, aby postavili tieto ženy, vlastne udržiavateľky starej tradície liečenia a poznania prírody i človeka, mimo spoločenský poriadok. Zo „sediacich v hájoch“ sa stali bosorky (Hexen). A z rohatého boha vyjadrujúceho mužnosť a nespútanú životnú silu sa stalo jedno z najčastejších stvárnení diabla.
Naši predkovia sa pred jarnými nájazdmi čarodejníc bránili aj ohňami na kopcoch, ktoré ich mali ochraňovať a horieť až do rána. Ohne mali moc očistiť človeka od hrozby nákazy. Kto prešiel pomedzi dva horiace ohne, ten bol na nasledujúci rok očistený od hrozby choroby. Prvé májové ohne mali zahnať aj zlé sily, ktoré spôsobovali neúrodu, prinášali krupobitie, odoberali kravám mlieko apod. V Nemecku a v iných krajinách bola rozšírená predstava, že takto škodili zlomyseľné, napoly ľudské, napoly démonické bytosti – strigy. Mladí preto zhotovovali zo slamy a handier figuríny bosoriek, ktoré potom za spevu a tanca spálili.
Oslavy plodnosti
S Walpurginou nocou sa spájali aj erotické obrady. Ľúbostný akt na poli (hoci neskôr len v náznaku) mal preniesť ľudskú plodnosť na roľu. Na našom území je najznámejším zvykom stavanie májov pred okná dievčat. Stavali im ich milí, alebo si takto chceli chlapci získať ich náklonnosť. V stredoveku sa stavanie májov spájalo aj so záväzným sľubom vernosti v láske v niektorých regiónoch. Zároveň jeden veľký májový strom stál uprostred dediny, okolo ktorého sa tancovalo. Májový strom bol symbolom plodnosti prírody prinesenej človeku, „stromom života“, osou, okolo ktorej sa krútil svet. Podľa ľúbostnej mágie sa verilo, že ak si zamilovaní dajú bozk na 1. mája, láska vydrží dlho. Najčastejšie sa spomína májový bozk pod rozkvitnutou čerešňou.
Obrady spojené s oslavou Walpurginej noci sa nepáčili kresťanským misionárom, oslavy teda dostali kresťanský šat. Krokom k tomu bolo spojenie pohanských sviatkov s menom svätej Walpurgy (pôvodne Valborgy), pôvodom anglosaskej svätice z 8. storočia. Na prvého mája 879, sto rokov po smrti, bola táto abatyša kláštora benediktínok vo franskom Heidenheime vyhlásená za svätú. Walpurga má pod svojím patronátom šestonedieľky, roľníkov, domáce zvieratá a rast poľnohospodárskych plodín, ktoré by mohli odkazovať na oslavu plodnosti pôvodného sviatku, na druhej strane zas ochranu pred morom, kašľom, očnými chorobami, ale aj proti pohryznutiu psom a proti besnote, ktoré sa predtým pripisovali ohňu.
Cirkev slávila apoštolov Filipa a Jakuba
Podľa starého liturgického kalendára rímskej cirkvi sa na 1. mája oslavoval aj sviatok svätých apoštolov Filipa a Jakuba. Cirkev noc z 30. apríla na 1. mája nazývala na ich počesť filipojakubskou. Na 1. mája totiž v 6. storočí v Ríme posvätili kostol Svätých dvanástich apoštolov a neskôr v ten istý deň boli doň prenesené ostatky oboch svätcov. Podľa nového liturgického kalendára však tento sviatok presunuli na 3. mája. Podľa niektorých z nich sa v túto magickú noc dali nájsť poklady, ktoré označovali belasé plamienky. Hľadačov pokladov mali pred temnými silami chrániť magické predmety, ako napríklad kvet z papradia, či svätená krieda.
Kelti oslavovali sviatok Beltane
Na 1. mája starí Kelti oslavovali svoj druhý najdôležitejší sviatok, ktorý dostal názov podľa boha Belinusa (rohatý boh). V modernom Írsku znamená beltane máj. Zima sa v tomto čase končila, leto začínalo naberať silu. Na kopcoch sa zakladali ohne, pomedzi veľké vatry hnali zvieratá, čo ich malo chrániť pred chorobami. V tento deň sa podľa Keltov spájali nielen bohovia, ale aj ľudia v prírode. Mladí ľudia tancovali okolo ohňa májové tance, spievali a tešili sa zo života.
