Sv. Ondrej

Život a legenda

Pod meno Svätý Ondrej možno zahrnúť dvoch mužov. Prvým je apoštol Ondrej z čias Ježiša. Bol rovnako ako jeho brat Šimon rybárom a pochádzal z galilejskej Betsaidy. Bol učeníkom Jana Krstiteľa a prvým učeníkom Ježiša Krista. Ondrej bol vždy medzi prvými 4 apoštolmi uvádzanými v evanjeliách a býval zmieňovaný hlavne v súvislosti so zázračným nasýtením 5 tisícov, keď Ježiša upozornil na chlapca, nesúceho bochníky a ryby. Po Kristovom ukrižovaní sa vydal na sever do Grécka a Skýtie. V roku 70 bol v gréckom Patrase odsúdený na smrť ukrižovaním na kríži v tvare X.

Druhý menej známy - Sv. Ondrej Corsini sa narodil 30. novembra 1301 vo Florencii v šľachtickej rodine. Jeho rodičia boli nábožní, no bezdetní. A tak urobili sľub Panne Márii, že ak im Boh na jej príhovor požehná syna, zasvätia ho jeho službe. Ich prosba bola vypočutá, narodil sa im syn, ktorému dali meno podľa svätca, ktorý mal v ten deň sviatok – sv. Ondrej apoštol. Rodičia svojho syna vychovávali k dobrému slovom i príkladom. No Ondrej sa dal zviesť chodníčkami zlých kamarátov a skazených dievčat. Upadal stále nižšie. Jeho matka sa so slzami v očiach modlievala a úpenlivo za neho prosila. Po mnohých nádejach i sklamaniach Ondrej vstúpil do seba. Rozhodol sa zasvätiť svoj život Bohu v karmelitánskom kláštore. Tam robil tie najťažšie práce a prísne sa kajal za svoje hriechy. Musel veľmi odolávať pokušeniam a bývalým kamarátom. Neskôr začal študovať teológiu a v roku 1328 bol vysvätený za kňaza. Stále žil v kláštore vo Florencii. Z roku 1344 existuje o ňom hodnoverná zmienka, podľa ktorej žil vtedy v kláštore v Pise, no v júni toho istého roku bol už znova vo Florencii vo funkcii poradcu. V roku 1348 sa stal toskánskym provinciálom. V roku 1349 sa stal biskupom v meste Fiesole pri Florencii. Vo veciach bol veľmi presný a dôkladný. Vo svojom biskupstve sa snažil zaviesť poriadok. Obnovoval, reštauroval cirkevné budovy, o každej všetko dôsledne zapísal. Aj ako biskup si zachoval prísny spôsob rehoľného života. Pápež Urban V. ho poveril, aby zmieril znepriatelených šľachticov v Bologni a Miláne. Sprvoti nemal úspech, dokonca ho zatkli, no neskôr sa mu podarilo docieliť pokoj. Zomrel 6. januára 1373 po krátkej ťažkej chorobe. Hneď po smrti si ho uctievali ako svätého. Oficiálne bol vyhlásený za svätého 22. apríla 1629. V niektorých krajinách sa jeho spomienka slávi 6. januára, v deň jeho smrti.

Svätý Ondrej je patrónom sedliakov, rybárov a neviest, ďalej Ruska a Škótska, býva vzývaný na pomoc proti dne a najčastejšie je zobrazovaný na kríži v tvare X alebo s rybárskou sieťou a rybami.

Zvyky a obyčaje

Deň (ale aj predvečer sviatku), kedy sa slávil sviatok svätého Ondreja patril mimo Štedrého večera k najdôležitejším vešteckým dňom v roku. V tento deň sa nesmelo šiť – aby nezabíjali hromy, a nesmeli sa požičiavať veci. Aj tento deň mal význam z hľadiska pranostík. Aké počasie bolo na Ondreja, také malo byť celú zimu. Počasie však slúžilo aj na predpovede úrody: Ak na Ondreja hrmí, bude málo orechov. Keď sú na Ondreja kvapky na stromoch, bude veľa ovocia.

Nielen na Orave chodili ráno po domoch vinšovníci. V Plešivej to boli malí chlapci, Púčkari. Hovorilo sa, že chodia po púčkoch - chodili po domoch, v každom sa pomodlili a za to dostali malé okrúhle koláče, Púčki. Alebo v Babíne vinšovali takto:

"Vinšujeme vám tohoto svätého Ondreja,

aby vám dal pánboh zdravia, šťastia, hojného požehnania,

na poli úrodu, v dome lásku, svornosť, úprimnosť."

Potom vinšovník poskočiac na jednej nohe pobozkal stôl a dodal:

"Aby ste boli taký trváci ako tento stolček."

Keďže svätý Ondrej je patrónom neviest dievčatá si veštili  najmä kedy alebo za koho sa vydajú. V predvečer sviatku vzali dievčatá každá kúsok chleba, položila ho na lopatu a čí kúsok vzal pes ako prvý, tu čakala veselica najskôr. V Oravskej Polhore vynášali dievčatá na dvor kosti, každá po jednej. Tá, ktorej kosť vrana uchytila ako prvú, sa mala vydať prvá. Do roka sa malo vydať aj dievča, ktoré našlo v slamenej streche nevymlátený klások.

O polnoci pred svätým Ondrejom dievčatá vstávali a chodili klopať na kurník, hovoriac pri tom: „Kohútik, kohútik, zakikiríkaj. Muža či dostanem, vedieť mi daj. sliepočky vy nechajte kotkodákanie, nekazte mi, nekazte vydávanie.“. Ak sa ozval kohút, malo dievča nádej, že sa oho roku vydá. Ak sa ozvala skôr sliepka, znamenalo to, že má dievča prísť za rok znova. Ďalším zvykom bolo, že dievčatá chodili klopkať na chlievy a pýtali sa "Za koľko rokov sa vydám?" Po koľkom klopnutí sa ošípaná ozvala, za toľko rokov mala byť svadba.

V predvečer Ondrej sa v minulosti činili aj chlapci - kradli bránky z dvorov svojich frajeriek a skryli ich niekde v dedine. Cez deň chodili zasa mládenci prezlečení za "ďadov", ( žobrákov ) po domoch a snažili sa dievčatá zašpiniť sadzami a popichať kožou z ježa, ktorú nosili so sebou. Alebo chodili prezlečení za vlka a medveďa a zabávali obyvateľov dediny. Dievčatá zas chceli mládencom odplatiť na Ondreja katarínske žarty. Večer chodili po dedine a váľali ploty, lavičky, drevo naukladané na podstení, vápnom zabielili okná a brali chlapcom nielen rôzne náradie, ale aj osobné veci, napr. klobúky, opasky.

O polnoci na sviatok sv. Ondreja triasli dievčatá (a niekedy aj chlapci) plotom a pri tom spievali:

„Trasiem, trasiem týmto plotom,

všetci svätí mojím životom.

Kde je môj milý dnes,

nech mi tam zašteká pes.“.

Odkiaľ pes zaštekal, z tej strany mohla dievčina očakávať ženícha. Alebo pri trasení prosili priamo sv. Ondreja:

"Plote, plote, trasiem ťa, svätý Ondrej prosím ťa,

aby si mi dal znať, s kým ja budem pri sobáši stáť."

Z ktorej strany počuli kroky, z tej mal prísť ženích. V bystrici sa pod vankúš dávala kôra z traseného plota a ktorý mládenec sa dievke prisnil bol jej súdený. V Zázrivej najskôr odriekali veršík, potom tri krát zatriasli plotom a museli si zapamätať, s kým sa im snívalo. Veršík znel takto:

"Puoťe, puoťe träsiem ťä, svätí Ondrej prosím ťä,

povedže mi, ag mi máš, s kím jä puojďem na sobáš."

S podobným veršíkom ako pri trasení plota, dievčatá triasli aj postele:

"Svätý Ondrej prosím ťa, doska, posteľ trasiem ťa ,

daj mi znať, s kým ja budem pri sobáši stáť."

Alebo:

"Svätý Ondrej, ja ťa vzývam a ty posteľ ja ťa kývam

a ty mi daj znať, kedy budem pri sobáši stáť."

Potom museli vyčítať svoj osud zo sna. V Tvrdošíne išlo dievča vykývať kôl z plota toho gazdovstva, do ktorého sa chcelo vydať, pričom odriekalo: "Kývam plotom, nikto nevie o tom, len sám pánboh z neba, že mi muža treba."

Tiež  bývalo zvykom v ten deň zasadiť do kvetináča vetvičku čerešne a zalievať ju vodou, naberanou do úst. Ak sa vetvička zazelenala do Božieho narodenia a rozkvitla, bolo to znamenie, že sa dievča skoro vydá. Iným spôsobom zasa zisťovali povolanie svojho budúceho partnera. Cez kľúč liali do studenej vody olovo a zo vzniknutých útvarov sa snažili vyčítať, čím bude ich nastávajúci. Potom dievčatá odišli k potoku, tam každá raz prešla hrabľami po dne a to, za koho sa vydá určovali aj podľa toho, čo vyhrabala. Napríklad skala znamenala, že sa vydá za murára, drevo za stolára a podobne.

Zamilované dievčatá si tiež písali mena najobľúbenejších mládencov na ceduľky a na noc si ich vložili pod vankúš. Ráno potom, akonáhle sa zobudili vytiahli jednu z ceduliek a čie meno tam bolo napísané, ten bol dievčine súdený. Známe je ondrejské varenie halušiek. Museli si zadovážiť múku z deviatich domov, alebo ukradnutú z mlyna. Drevo, ktorým sa kúrilo v peci bolo tiež ukradnuté a vodu na cesto nanosili v ústach. Potom do pripravených halušiek zabalili lístočky s menami chlapcov a varili ich. Uvarené halušky povyťahovali z vriacej vody a každá z dievčat si vzala jednu, aby sa dozvedela, kto mal byť jej nastávajúcim.

V Tvrdošíne dievča upriadlo dlhú niť a položilo ju od ich plota k susedovmu. Mládenec, ktorý prvý stúpil na pripravenú niť mal byť ženíchom. Dievčatá tiež chodili tajne siať na hnojiská vo dvoroch mládencov ľanové semená: "Ňeská je Ondrejä mena, sejem jä ľanovuo semä, ňesejem ho, abi zišieu aľe abi mi odaňec prišieu." Alebo dievča vo Vavrečke malo ísť na krížne cesty a tam škrabadlom hrabať zem a odriekať: "Škriabem ťa, driapem ťa, svätý Ondrej prosím ťa, aby si mi dal znať, s kým sa budem na sobáš brať." A jej partnerom sa mal stať prvý mládenec, ktorého uvidela.

Na českom Slavkovsku dievčatá stúpali pravou nohou na posteľ, pričom hovorili: „Postýlko, postýlko, šlapu na tě, svaté Ondřejku, prosím tě: dé mně této noci viděti, co je mýmu srdcu némilejší!“.

V českom Příborsku niekto z rodiny vzal 4 hrnčeky a obrátil hore dnom, pričom pod každý z nich predtým vložil hlinu, chlieb, hrebeň alebo prsteň. Ostatní členovia boli potom zavolaní a každý ukázal na jeden hrnček. Na tých, ktorí našli pod hrnčekom hlinu vraj čakala do roka smrť; hrnček s chlebom značil zbohatnutie, hrebeň chorobu a hrnček s prsteňom predpovedal svadbu.