Letný slnovrat
Oslava letného slnovratu je spojená s dňom, v ktorý si spomíname na Jána Krstiteľa, svätca a patróna kožušníkov, garbiarov, hostinských, pastierov a tých, čo sú odsúdení na smrť.
Svätý Ján bol synom proroka Zachariáša a Elizabety. Žil ako pustovník a zvestovateľ, šíriteľ pokánia a pokory a zomrel pod sekerou kata. Známy biblický príbeh o tom hovorí takto: Kráľ Herodes mal pozitívny vzťah k Jánovi Krstiteľovi a rád zotrvával v jeho spoločnosti. Jeho milenka Herodiada však Jána krstiteľa nenávidela, lebo kritizoval jej vzťah s Herodesom, ktorý bol jej švagor. Na jej podnet ho Herodes uvrhol do žalára. Na narodeninovej oslave Herodesovi učarovalo mladé dievča, ktorému sľúbil všetko, čo si bude priať. Mladé dievča menom Salome bolo dcérou Herodiady a poradila svojej dcére nech si praje hlavu Jána Krstiteľa. A tak sa aj stalo.
Ján Krstiteľ sa zvykol zobrazovať ako dieťa alebo pustovník a v byzantskom umení ako anjel s krídlami. Jeho atribútmi sú miska s odseknutou hlavou, kaluž s odrazom nahého Krista a vrecko medu.
Deň Jána Krstiteľa sa v tradičnej slovenskej kultúre spájal s oslavami letného slnovratu, kedy sa uctilo slnko. Najvýznamnejšou prezonifikáciou bol oheň, a preto sa počas osláv slnovratu používal a dominoval v magických a ochranných úkonoch. Oheň bol zároveň uctievaný ako jeden zo 4 prírodných živlov.
Preskakovanie jánskych ohňov je typickým príkladom ochranných rituálov. Preskočenie ponad oheň malo zabezpečiť zdravie človeka a jeho plodnosť. Predpokladá sa že súčasťou týchto obyčajov boli aj erotické hry a piesne. Aj popol zo svätojánskych ohňov mal nadprirodzené účinky a sypal sa na ochranu zeme a úrody.
Jánske ohne sa nazýval aj vajano alebo sobotky. Sobotky sa nazývali preto, že sa zvykli páliť v sobotu, alebo aj niekoľko sobôt pred Jánom a to hlavne na východnom Slovensku. V ostatných častiach Slovenska sa vatra zapaľovala predvečer Jána a to na kopcoch, aby bola čo najbližšie k slnku. Zvykli sa zapaľovať aj horiace kolesá, ktoré sa krútili na stĺpoch alebo spúšťali dolu kopcom a to najme na Spiši a Zamgurí.
Svätojánske ohne boli populárne a to hlavne u pastierov, ktorí mali na Jána stavovskí sviatok. Cirkevné zákazy, týkajúce sa svätojánskych ohňov, zo 16. storočia poukazujú na neviazanosť zábav pri ich pálení. Postupom času zákazy cirkvi a nešťastia pri pálení ohňov viedli k ich redukcii až zániku.
Deň Jána Krstiteľa bol podobne ako iné dni v prechodnom období (prechod z jednej polovice roka do druhej) považovaný za jeden z dní, kedy magické a negatívne sily majú zvýšenú aktivitu. Ako ochrana sa používal cesnak, ktorý dávali aj dobytku. Platilo opatrenie, že do domu nevstupuje cudzia žena, lebo by mohla byť bosorka. Vyhýbalo sa aj rázcestiam, kde bosorky číhali na ľudí. Pred negatívnou silou živlov sa ľudia a úroda chránili zeleným prútom. Ten sa zapichoval do polí a obydlí.
Všeobecne sa verilo, že na Jána mal skúsiť šťastie človek, ktorý v noci chytil svätojánsku mušku, že tento deň je vhodný na veštby ohľadom vydaja, ale aj na negatívne čary. V tento deň sa tiež nesmelo hýbať zemou, lebo by to mohlo mať negatívny účinok na úrodu.
Špeciálne účinky mali rastliny a bylinky nazbierané počas svätojánskej noci. Verilo sa, že pred východom slnka kvitnúce rastliny hovoria ľudskou rečou a prezradia, čo sa s nimi dá najlepšie liečiť a ako z nich najúčinnejšie pripraviť masti a odvary.
Tiež rosa pozbieraná na lúke mala magické účinky pri liečení boľavých kĺbov a rezných rán a dievčatá, ktoré si umyjú tvár v tejto rose mali opeknieť.
A ak by ste chceli nájsť poklad, tak počas svätojánskej noci je na to najlepšia príležitosť – vtedy sa otvára zem a poklady ukazuje kvitnúce papradie.
